Čierna hudba patrí odjakživa medzi moje obľúbené žánre a medzi tými všetkými Nohavicami, Čechomormi a Langerkami by ste určite v mojej audiotéke našli aj nejaký ten rap, prípadne r'n'b.
Je to príjemná muzika na počúvanie a na tancovanie, hoci ja s mojím dreveným talentom uprednostňujem skôr to počúvanie. A to je práve to.
Niekedy v polovici 90. rokov uzrelo svetlo sveta veľmi zaujímavé hudobné zoskupenie. Mňa, vtedy ako večne nespokojného a rebelujúceho týpka, zaujalo, takpovediac, "na prvý počuv" svojou debutovou pesničkou Policieee.
Samozrejme, že hovorím o pionieroch českého hip-hopu, skvelej a dnes už dávno zabudnutej skupine Chaozz.
A tak plynul čas. Mal som dvadsať, Chaozz mal vonku svoj štvrtý album a ja som pomaly zisťoval, že pesnička Policieee, ktorá ma v sedemnástich tak zaujala, je po textovej stránke úplný "shit", oproti tomu, čo bola o štyri roky neskôr napríklad pieseň Vodopády.
Ešte stále to nebol Hviezdoslav, ale to sa hádam od hip-hopového textu ani neočakáva.
A tak plynul čas. V roku 1997 sa svojho hip-hopu dočkalo aj Slovensko. Z iniciatívy chlapíka, ktorý si hovorí Vec, vznikla odbornou kritikou, a, myslím si, že aj menšinovou skupinou fanúšikov, veľmi dobre hodnotená platňa Trosky.
V Čechách už hip-hop "fičal o sto šesť", pražské Roxy a Radost FX praskali vo švíkoch, vznikali organizácie podporujúce kultúru hip-hopu a čosi podobné sa očakávalo aj na Slovensku.
Čo však prišlo, bolo niekoľko rokov trvajúce ticho. Zopár desiatok nadšencov sa snažilo pretláčať rap do rádií, no nedarilo sa im to. Hip-hop sa dostal na slovenské pódiá a do médií až o pár rokov neskôr.
Ale aký hip-hop? Kontrafakt? MecWrabec? Čistychov?
Namiesto rastu, ktorý som spomínal pri Chaozze, sme sa ocitli niekde na začiatku. Veta "a tak plynul čas" z Vecovho prvého albumu Trosky akosi stratila svoj význam. Dočkali sme sa nadávajúcich a pózerských pseudointelektuálov, ktorí ešte k tomu všetkému považujú toto textárske faux pas za poéziu.
Hovorím si: staré dobré Trosky. A hovorím si to, až kým sa mi do uší nedostane nový album z autorskej dielne mnou tak vychváleného Veca a ja sa dočkám najväčšieho sklamania, aké je u poslucháča a fanúšika možné. Totiž, ani tento človek, ktorý ako jediný mal u mňa oný "respect" ktorý slovenskí rapperi tak radi pertraktujú vo svojich "songoch", že ani tento človek sa za tie roky nikam neposunul. Skôr naopak.
Herec Jim Kerry po stvárnení Andyho Kaufmanna vo filme Man on the moon povedal, že stvoriť životné dielo na začiatku kariéry nie je bohviečo. Ja zase hovorím (a tiež to asi nie je z mojej hlavy), že nespokojnosť je zárukou pokroku a spokojnosť, naopak, príčinou stagnácie.
A možno práve táto spokojnosť so samým sebou nedonútila ani Veca, ani jeho nasledovníkov k tomu, aby sa niekam posunuli, aby to, čo robia, povýšili na niečo, čo bude ešte lepšie a hodnotnejšie, ako pred tým. A čo v konečnom dôsledku zapríčinilo cunami umeleckých paškvilov a to, že slovenský rap zostal naozaj v Troskách.
A tak plynie čas.
horbal.blog.sme.sk
