Ľudia a udalosti
Muž, ktorý sa priskoro vzdal slávy

Vydané 5. 12. 2007 o 0:00 Autor: Dobroslava Medvecová

Nadšenie a obdiv sprevádzalo talianskeho tenoristu. Keď sa posunul v úlohe des Grieux z Massenetovej Manon, Nápoja lásky, Radamesa z Aidy, či postavy Turidda a Chéniera do výšok trojčiarkovaného C, publikum ani nedýchalo. Napriek výnimočným úspechom v 55 rokoch sa utiahol na svoje vidiecke sídlo blízko Recanati. Benjamino Gigli zomrel 30. novembra 1957.

Kým sa stal uznávaným nástupcom Enrica Caruza, musel na sebe veľa pracovať.

Začínal ako chórový speváčik v rodnom mestečku Recanati. Hudobné vzdelanie dovŕšil na slávnej Accademii di Santa Cecilia v Ríme. Opernú kariéru začal v roku 1914, keď v speváckej súťaži 23 tenoristov vyšiel ako víťaz. V tom istom roku Gigli debutoval v Rovigu ako Enzo v Ponchielliho opere La Gioconda. Vzápätí mu janovská opera zverila úlohu rytiera des Grieux v Massenetovej Manon. Búrlivý potlesk, ktorým si publikum u­ctilo neznámeho začiatočníka, vyvolal žiarlivosť starnúcich spevákov.

Nástupca Carusa

O Gigliho sa zaujímali aj zahraničné operné scény. Verdiho Otella a Boitovho Fausta spieval v Madride a Barcelone – tieto španielske scény boli v tom čase významnými strediskami operného spevu. Až po triumfálnych úspechoch v Paríži a Berlíne ho doviedol Toscanini v roku 1920 do slávnej milánskej La Scaly.

Ponuky prichádzali aj zo zámoria. Najprv z Južnej, potom Severnej Ameriky, napokon aj z Metropolitnej opery v New Yorku, kde sa stal (po siedmich rokoch od svojho debutu) oficiálnym nástupcom legendárneho Neapolčana Enrica Carusa. S touto opernou scénou spojil svoje spevácky i umelecky naj­plodnejšie roky.

Po vystúpení v londýnskom Covent Garden napísal anglický kritik Hope – Wallace: „Jeho hlas bol nádherný. Myslím, že najčarovnejší tón, aký som vôbec počul, bolo C jeho Rudolfa v Bohéme, ktoré bolo počuť až celkom vzadu na galérii. Obalilo ma svojou krásou, ako keby tá drobná žabia postava tam dolu na javisku dosiahla zrazu až k nám a nádherne udrela do uší.“

Tajomstvo úspechu

V čom spočívalo tajomstvo Gigliho úspechu? Čím lákal tisícky poslucháčov? Popri krásnom hlasovom zafarbení jeho interpretačné čaro spočívalo aj v dokonalom ovládaní techniky bel canta a mezza voce.

Ako interpret si vytvoril osobitný manieristický štýl. Pohrával sa s možnosťami vlastného hlasu, vymyslenými vzlykmi a výkrikmi. Tým možno nahrádzal slabšie herecké i vzhľadové danosti, no lahodil vkusu publika medzivojnového obdobia.

Bol typom zbožňovanej opernej hviezdy, ktorá si popularitu získavala nielen na operných javiskách, ale aj na koncertoch, často benefičných. Preslávil sa aj interpretáciou populárnych neapolských piesní či salónnych šlágrov, napr. legendárnou piesňou Mamma. Jeho lyrický tenor vynikol tiež v nezabudnuteľnej interpretácii Goudonovej piesne Ave Maria či romanci Nadira z Bizetovej opery Lovci perál.

Zneužitý Mussoliniho fašizmom

K úspechom patrí i séria sentimentálnych filmov, v ktorých jeho krásny hlas a sladkastý vokálny prejav zvláštne kontrastovali s neromantickým vzhľadom a skromnými hereckými vlohami. Žiaľ, jeho popularitu zneužil aj Mussoliniho fašizmus, keď z neho urobil dvorného speváka, za čo sa mu ušlo nemálo kritických slov od antifašistov.

Spevácke umenie Benjamina Gigliho počas 41-ročnej kariéry zažiarilo na všetkých veľkých operných scénach na celom svete.

Pre Gigliho písali Puccini, Mascani, Cilea. Slávny dirigent Toscanini mu zveril tenorové party všetkých svojich sláv­nych predstavení, koncertov i gramofónových nahrávok. Svojím umením pomáhal oživovať zabudnuté diela, vracal sa k starým klasickým skladbám, prispel k úspechu nových diel už len tým, že sa zúčastnil na premiére. Bol to spevák s mimoriadnym citovým bohatstvom, ktorý čaro svojho umenia vedel pretaviť do tónu, frázy i do celej árie.

Utiahol sa do samoty

Gigliho hlas miloval celý hudobný svet, napriek tomu v roku 1955 usporiadal svoj posledný koncertný cyklus v Anglicku. Ovácie v preplnených ha­lách nemali konca. Priatelia i hudobníci sa ho snažili prehovoriť, aby zmenil svoje rozhodnutie ukončiť koncertnú a opernú kariéru. Gigli sa však nedal presvedčiť. Argumentoval slovami: „Je to veľká obeť, ale rozhodol som sa urobiť všetkému rázny koniec. Mnoho spevákov pokračuje aj vtedy, keď už strácajú hlas. Spievajú len pre peniaze. Ja mám však pevnú vôľu prestať.“

Boli to múdre slová umelca, ktorý v kritickej chvíli vedel podriadiť vedľajšie záujmy výsostným požiadavkám umenia. Po tomto rozhodnutí sa utiahol do samoty na svoje vidiecke sídlo blízko Recanati. O necelé dva roky Benjamino Gigli 30. novembra 1957 umrel.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahPred cestou sme vtipkovali, spomínajú ženy z prvého transportu do Osvienčimu

V sobotu 25. marca je 75. výročie prvého transportu Židov do koncentračného tábora v Osvienčime.

Spoplatnený obsahVaršava chce zavrieť Tuska. A s ním poľskú demokraciu

Poľsko začalo s kriminalizáciou politických protivníkov.

Spoplatnený obsahGorillaz idú do vesmíru. Ich nová hudba je experiment

Animovaná kapela vydala štyri nové piesne.

Sagan na E3 Harelbeke spadol, vyhral Van Avermaet

V záverečnom špurte sa rozhodovalo medzi triom Belgičanov.

Benjamino Gigli považoval za najväčšie umenie ukončiť kariéru v správnom čase.

Benjamino Gigli považoval za najväčšie umenie ukončiť kariéru v správnom čase.

Foto: WWW.PROFILE.MYSPACE.COM

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní