Ľudia a udalosti
Kúzlo filmového strihu

Vydané 22. 1. 2008 o 0:00 Autor: Pavel Lukáš, (čtk)

Sovietsky režisér Sergej Ejzenštejn je zaraďovaný medzi najväčších filmárov všetkých čias a nič na tom nemení ani fakt, že jeho filmy sú predchnuté komunistickou ideológiou.

Tvorca, ktorý sa ako nikto iný zaslúžil o rozvoj filmovej montáže, po sebe zanechal snímky, ktoré zapôsobia i na súčasného diváka - či už ide o Krížnik Potemkin, či o Ivana Hrozného. Umelec, ktorý sa narodil v lotyšskej Rige, bol navyše talentovaným maliarom a venoval sa i divadlu.

Zanechal po sebe rozsiahle dielo

K umeniu mal blízko i vďaka otcovi, architektovi židovského pôvodu, ktorého secesné domy dodnes zdobia lotyšskú metropolu. Ejzenštejn mladší zo začiatku študoval techniku, po októbrovej revolúcii sa však dal do služieb Červenej armády a vydal sa na dráhu umelca.

Od roku 1920 bol členom moskovského divadla Proletkult, kde sa časom vypracoval na režiséra. Už v divadle sa po prvý raz stretol s filmom, keď pre jednu inscenáciu nakrútil krátku snímku Glumov denník.

Jeho prvým samostatným filmom bola Stávka o robotnícky štrajk a potom už prišiel Ejzenštejnov najslávnejší film - a tiež jeden z najlepšie hodnotených filmov všetkých čias - Krížnik Potemkin.

Ani nie tridsaťročný a dovtedy neznámy režisér sa v ňom s dvadsaťročným odstupom vracal k revolúcii v roku 1905 a ukázal naplno možnosti filmového strihu. Nemá snímka, ku ktorej počas rokov zložil sprievodnú hudbu rad skladateľov, dodnes vzbudzuje emócie, trebárs vďaka rýchlemu striedaniu detailov tvárí s masovými scénami, v ktorých účinkovali tisícky komparzistov.

Jedna z najčastejšie citovaných scén v dejinách filmu (hlavne vďaka záberu na detský kočík schádzajúci zo schodov) je názorným príkladom Ejzenštejnovho ponímania strihu.

Rytmicky sa v nej striedajú zábery davu s detailami umierajúceho dieťaťa a matky alebo tváre obetí streľby s vojenskými topánkami pochodujúcimi nemilosrdne cez mŕtve telá. Režisér k tomu neskôr v knihe Kamerou, ceruzkou, perom napísal: „Sila montáže je v tom, že do tvorivého procesu sa včle­ňujú divákove emócie a intelekt. Divák je nútený podstúpiť tú istú tvorivú cestu, ktorú prešiel autor, vytvárajúc obraz.“

Cestu mu otvoril Krížnik Potemkin

Krížnik Potemkin mal premiéru v Moskve v decembri 1925 a Ejzenštejnovi otvoril cestu k ďalšej kariére. Kým v zahraničí film prijímali s nadšením, doma mu niektorí kritici vyčítali, že v ňom chýbajú jasní hrdinovia a čitateľný príbeh.

To však Ejzenštejna nezastavilo, v relatívne krátkom čase predstavil ďalšie dva filmy venované revolucionárom.

Na konci 20. rokov stratil Ejzenštejn mnoho času cestami po svete, v Mexiku sa napríklad pokúšal nakrútiť film Que viva Mexico!, ktorý však zostal nedokončený. Nasledujúci Bežin lug (1935 - 1937) už nakrúcal doma, ale snímku označili za ideovo nevhodnú.

Priazeň mocných si Ejzenštejn získal späť Alexandrom Nevským (1938), príbeh o boji ľudového vojska proti nemeckej agresii však po podpísaní sovietsko-nemeckého paktu skončil v trezore a do kín sa vrátil až po napadnutí ZSSR. K hrdinovi z ruskej histórie sa Sergej Ejzenštejn vrátil začiatkom 40. rokov, keď nakrúcal trilógiu o krutovládcovi Ivanovi Hroznom. Za prvý diel získal štátnu cenu, v druhom, dokončenom v roku 1946, sa však objavila paralela s vtedajšou súčasnosťou a film bol zakázaný.

Novú verziu už Ejzenštejn dokončiť nestihol, podobne ako tretí diel - v noci z 10. na 11. februára 1948 podľahol infarktu.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahTrinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva prvého neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie. Kristíne Šlesarovej nepomohli ani ďalší štyria odborníci.

Sergej Ejzenštejn.

Sergej Ejzenštejn.

Foto: IMAGE.GOOGLE.COM

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní