Ľudia a udalosti
Kúzlo filmového strihu

Vydané 22. 1. 2008 o 0:00 Autor: Pavel Lukáš, (čtk)

Sovietsky režisér Sergej Ejzenštejn je zaraďovaný medzi najväčších filmárov všetkých čias a nič na tom nemení ani fakt, že jeho filmy sú predchnuté komunistickou ideológiou.

Tvorca, ktorý sa ako nikto iný zaslúžil o rozvoj filmovej montáže, po sebe zanechal snímky, ktoré zapôsobia i na súčasného diváka - či už ide o Krížnik Potemkin, či o Ivana Hrozného. Umelec, ktorý sa narodil v lotyšskej Rige, bol navyše talentovaným maliarom a venoval sa i divadlu.

Zanechal po sebe rozsiahle dielo

K umeniu mal blízko i vďaka otcovi, architektovi židovského pôvodu, ktorého secesné domy dodnes zdobia lotyšskú metropolu. Ejzenštejn mladší zo začiatku študoval techniku, po októbrovej revolúcii sa však dal do služieb Červenej armády a vydal sa na dráhu umelca.

Od roku 1920 bol členom moskovského divadla Proletkult, kde sa časom vypracoval na režiséra. Už v divadle sa po prvý raz stretol s filmom, keď pre jednu inscenáciu nakrútil krátku snímku Glumov denník.

Jeho prvým samostatným filmom bola Stávka o robotnícky štrajk a potom už prišiel Ejzenštejnov najslávnejší film - a tiež jeden z najlepšie hodnotených filmov všetkých čias - Krížnik Potemkin.

Ani nie tridsaťročný a dovtedy neznámy režisér sa v ňom s dvadsaťročným odstupom vracal k revolúcii v roku 1905 a ukázal naplno možnosti filmového strihu. Nemá snímka, ku ktorej počas rokov zložil sprievodnú hudbu rad skladateľov, dodnes vzbudzuje emócie, trebárs vďaka rýchlemu striedaniu detailov tvárí s masovými scénami, v ktorých účinkovali tisícky komparzistov.

Jedna z najčastejšie citovaných scén v dejinách filmu (hlavne vďaka záberu na detský kočík schádzajúci zo schodov) je názorným príkladom Ejzenštejnovho ponímania strihu.

Rytmicky sa v nej striedajú zábery davu s detailami umierajúceho dieťaťa a matky alebo tváre obetí streľby s vojenskými topánkami pochodujúcimi nemilosrdne cez mŕtve telá. Režisér k tomu neskôr v knihe Kamerou, ceruzkou, perom napísal: „Sila montáže je v tom, že do tvorivého procesu sa včle­ňujú divákove emócie a intelekt. Divák je nútený podstúpiť tú istú tvorivú cestu, ktorú prešiel autor, vytvárajúc obraz.“

Cestu mu otvoril Krížnik Potemkin

Krížnik Potemkin mal premiéru v Moskve v decembri 1925 a Ejzenštejnovi otvoril cestu k ďalšej kariére. Kým v zahraničí film prijímali s nadšením, doma mu niektorí kritici vyčítali, že v ňom chýbajú jasní hrdinovia a čitateľný príbeh.

To však Ejzenštejna nezastavilo, v relatívne krátkom čase predstavil ďalšie dva filmy venované revolucionárom.

Na konci 20. rokov stratil Ejzenštejn mnoho času cestami po svete, v Mexiku sa napríklad pokúšal nakrútiť film Que viva Mexico!, ktorý však zostal nedokončený. Nasledujúci Bežin lug (1935 - 1937) už nakrúcal doma, ale snímku označili za ideovo nevhodnú.

Priazeň mocných si Ejzenštejn získal späť Alexandrom Nevským (1938), príbeh o boji ľudového vojska proti nemeckej agresii však po podpísaní sovietsko-nemeckého paktu skončil v trezore a do kín sa vrátil až po napadnutí ZSSR. K hrdinovi z ruskej histórie sa Sergej Ejzenštejn vrátil začiatkom 40. rokov, keď nakrúcal trilógiu o krutovládcovi Ivanovi Hroznom. Za prvý diel získal štátnu cenu, v druhom, dokončenom v roku 1946, sa však objavila paralela s vtedajšou súčasnosťou a film bol zakázaný.

Novú verziu už Ejzenštejn dokončiť nestihol, podobne ako tretí diel - v noci z 10. na 11. februára 1948 podľahol infarktu.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahVianočný dôchodok získa viac ľudí, Slováci v Rakúsku však nie

Najchudobnejší dôchodcovia znovu dostanú sto eur navyše, nemení sa to už štvrtý rok.

Spoplatnený obsahFirma, ktorej zadržali kamióny: Hľadáte problém tam, kde nie je

North Sea Express je podozrivá z vykorisťovania.

Spoplatnený obsahViac nočných môr a najmä zvuky. Ako snívajú nevidiaci

Čo sa sníva ľuďom, ktorí nikdy nevideli okolitý svet.

Sergej Ejzenštejn.

Sergej Ejzenštejn.

Foto: IMAGE.GOOGLE.COM

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní