Bola to najväčšia udalosť roku 1891, keď 21-ročný lučenský vojenský kapelník c. k. armády mal česť odovzdať Johannovi Straussovi vavrínový veniec k jeho 66. narodeninám. Vtedy nik z trojtisícového publika netušil, že je svedkom vzácnej chvíle, keď nakrátko vedľa seba stáli kráľ valčíka a jeho nástupca, Franz Lehár. Dňa 24. októbra uplynie 60 rokov od jeho smrti.
V maďarských lexikónoch figuruje ako maďarský skladateľ Lehár Ferenc, v rakúskych a nemeckých ako rakúsky skladateľ Franz Lehár. Lehárovci však pochádzali z česko-moravskej oblasti, boli sedliakmi a remeselníkmi. Otec skladateľa ako vojenský kapelník pochodil takmer celé Rakúsko-Uhorsko.V Komárne, kde práve pôsobil, sa oženil s Christínou Neubrandtovou a tu prišiel na svet aj Franz Lehár junior. Vojenské povolanie otca zaviedlo mladého Franza do Bratislavy, Šoprone, Budapešti, Šternbergu i do Prahy, kde začal študovať na pražskom konzervatóriu u Jozefa Suka či Oskara Nedbala. Keď otca odvelili, zostal sám. Musel sa uskromniť, hladoval a zimné mesiace prežil v nevykúrenej izbe.
Pri jednej príležitosti však zahral Dvořákovi svoju klavírnu sonátu. Vtedy mu maestro odporučil, aby husle zavesil na klinec a venoval sa komponovaniu. Keďže z komponovania sa vyžiť nedalo, pokračoval v otcových šlapajach.
Talentovaný mladík
Ako najmladší kapelník od roku 1890 dirigoval vojenské kapely v Lučenci, Pule, Trieste, Budapešti i v Ostrihome. Odbornosťou prevyšoval najlepších súčasných hudobníkov, pritom komponoval opery a menšie príležitostné skladby. Od roku 1899 pôsobil vo Viedni valčíky Zlato a striebro alebo Bez tanca niet života sa vtedy stali viedenskými hitmi. Pre Theater an der Wien napísal dokonca operetu Viedenské ženy. Konečne mohol odísť od armády a venovať sa iba komponovaniu.
Najväčší úspech, po ktorom zasadol na voľný operetný trón, mu priniesla Veselá vdova. Ťažko si predstaviť ošiaľ, keď opereta sa údajne hrala 18-tisíckrát v desiatich jazykoch. Pokladňa divadla vraj pripomínala nedobytnú pevnosť. Z 34-ročného skladateľa s modrými očami a módnymi fúzikmi vykrútenými dohora sa stal úspešný a bohatý muž. V centre Viedne si kúpil prepychový dom. Na prvom poschodí bolo jeho vydavateľstvo, na druhom žila rodina skladateľa a na treťom libretista.
Od premiéry Veselá vdova sa vo svete veľa zmenilo. Skladateľsky sa presadili Puccini či Debussy. Ich diela ovplyvnili aj Lehárovu hudbu. V operete Cigánska láska dal zaznieť svojmu maďarskému cíteniu. Melancholické motívy, cigánske piesne a čardáše zaviedli poslucháčov do Zorikinho sna o cigánskom primášovi Jonelovi.
Počas 1. svetovej vojny sa Lehár najprv odmlčal. Potom skomponoval operu Škovránok, ktorú zasadil do maďarského prostredia. Fraskyta mala španielsky nádych a Žltý kabát v pôvodnej čínskej totalite. Po vojne jeho sláva a úspech ochabli.
Koniec génia
Začalo sa šuškať, že Lehárova inšpirácia vyschla. Presťahoval sa do Berlína, kde triumfoval Paganini. Lehárovou labuťou piesňou bola Guiditta. Na slávnostnej premiére sa zúčastnili spolkový prezident, vláda a množstvo rozhlasových staníc z celého sveta. Očakávaný úspech sa však nedostavil.
Franz Lehár si kúpil zámoček Nussdorf pri Viedni, založil vlastné vydavateľstvo a venoval sa už iba tejto činnosti. Žiaľ, v koncentračných táboroch zahynuli jeho najbližší spolupracovníci a priatelia. Rovnaký osud hrozil aj jeho manželke. Aby ju zachránil, nacistickému Nemecku venoval tantiémy za uvádzanie diel v zahraničí.
„Svojmu vodcovi“ venoval rukopis valčíka Ústa mlčia. V roku 1946 zámoček v Nussdorfe rozhorčený dav vyplienil. Lehár odišiel do Zürichu, kde sa pokúšal o švajčiarske, neskôr o maďarské občianstvo. Keď zomrela jeho manželka, vrátil sa do Bad Ischlu, kde 24. októbra roku 1948 skonal. Jeho posledné slová vraj zneli: „Všetko pozemské som zariadil, teraz treba zomrieť.“
