Fenomén
Divoký Bill Hickok

Vydané 26. 2. 2009 o 0:00 Autor: Vladimír Bis | FOTO - Profimedia

Tento dobrodruh, pištoľník, šerif a hráč pokru sa stal legendou už počas svojho života. Jeho predčasná Bill-H-portret-old.jpgsmrť s kartami v rukách ho však preslávila ešte viac a zaradila ho do panteónu nezabudnuteľných osobností divokého západu.

Aj v jeho prípade, ako pri iných slávnych pištoľníkoch, platilo, že legendou sa stal zásluhou iných, ktorí mnohonásobne nafukovali jeho činy. Osoba  Divokého Billa Hickoka bola často idealizovaná a nielen on, ale aj iné ikony ako Buffallo Bill či Wyatt Earp často balansovali na hranici zákona a často ju aj prekročili. Autori rôznych novinových článkov či románov zvýšili počet zabitých Divokým Billom až na číslo sto (kde sú, samozrejme, podľa vtedajšieho zvyku zahrnutí len belosi) a Hickok sa nielenže nebránil, dokonca na tento fakt prikyvoval. A tak vznikla legenda.

Mladý James Butler

Divoký Bill, vlastným menom James Butler Hickok, sa narodil 27. mája 1837 v Troy Grove v Illinois. Jeho otec William Allonzo Hickok bol obchodníkom, neskôr farmárom a stihol splodiť šesť detí (4 synov a 2 dcéry). Mladý James Butler sa už ako osemročný zoznámil s koltom a k štrnástim narodeninám dostal od otca novučičkú pušku. Hoci v škole nebol zlým žiakom, práve v streľbe objavil svoje najväčšie nadanie a láska k zbraniam mu zostala po celý život. Keď mu ako pätnásťročnému zomrel otec, rodinu začali živiť starší bratia. James chcel tiež prispievať do rodinnej pokladnice, a preto sa zamestnal na vlečnej lodi. V roku 1855 sa ako osemnásťročný postavil na vlastné nohy a opustil rodný dom.

Vystriedal množstvo zamestnaní

Najprv pôsobil v Kansase, ktorý bol v tom čase veľmi nepokojným miestom. James sa stal členom pištoľníckeho spolku Červené nohy, v ktorom sa organizovali protiotrokárski severania. Nepokojná krv ho hnala ďalej a ako 20-ročný sa zamestnal v prepravnej firme Russel, Majors & Waddell. Jeho prvou úlohou bolo zásobovanie vojenskej trestnej výpravy, ktorá mala v Utahu spacifikovať náboženskú sektu mormónov. Počas tejto výpravy sa zoznámil s chlapcom Williamom Frederickom Codym, ktorý sa neskôr preslávil pod menom Buffallo Bill. William bol terčom posmechu kovbojov, no James sa ho zastal a vzniklo z toho priateľstvo na celý život. Počas výpravy sa partia stala dvakrát cieľom indiánskeho útoku a James Butler si údajne pripísal na svoj účet prvých červenokožcov. Napokon ich prepadli samotní lovení - mormóni, a pretože boli v mnohonásobnej presile, členovia trestnej výpravy zvolili kapituláciu. Na ich veľké prekvapenie však boli prepustení, mormóni im len odobrali zbrane. James a celá skupina sa museli vrátiť pešo 1600 kilometrov. Trvalo im to mesiac a len zázrakom unikli Indiánom a smrti hladom.

McCanlesov masaker

Po týchto udalostiach sa James Butler Hickok zamestnal ako ozbrojený sprievodca dostavníkov firmy Overland Stage Company a brázdil Utah, Nebrasku, Nové Mexiko, Missouri či Colorado. V roku 1860 zriadila táto firma dostavníkovú stanici pri Rock Creek v južnej Nebraske a Hickok sa stal osobným strážcom správcu stanice Wellmana. A tam sa začne odvíjať dodnes spoľahlivo neobjasnená kapitola  jeho života, ktorá prispela k prezývke Divoký Bill. Čo hovorí legenda? David Colbert McCanles bol údajne vodcom desaťčlennej bandy vrahov a lupičov, ktorí prepadli Wellmanovu dostavníkovú stanicu. V tom čase sa tam nachádzal len samotný Hickok, preto musel majetok brániť sám - a  pomocou pušky, pištole a noža dokázal vzdorovať presile a napokon - hoci sám ťažko zranený - zlikvidoval celú bandu vrátane jej zákerného šéfa, ktorého trafil priamo do jeho lotrovského srdca.

Legenda je len legenda, ako zvyčajne prikrášlená,  počet nepriateľov treba vydeliť dvomi, vzdialenosť od terča skrátiť o polovicu a veľkosť terča dvojnásobne zväčšiť. Našli sa aktivisti, ktorí legende neverili a dôsledne pátrali. A vtedy sa hrdinský Hickok začal líšiť od ideálu. Dnes sa už nedozvieme, do akej miery je Monroe McCanles, syn údajného vodcu bandy, dôveryhodný svedok, ale ako jediný sa pri masakri zachránil. Jeho otec vraj nebol žiaden arcidiabol a ani vodca zákernej bandy. Prišiel totiž spolu s ním, susedom Gordonom a bratrancom Woodom na Wellmanovu stanicu prejednať obchodné záležitosti - firma vlastniaca stanicu mu totiž dlhovala peniaze za pozemky. „Môj otec vošiel do domu, kde sa skrýval Divoký Bill. Nastala krátka výmena BIll-H-old1.jpgnázorov, potom tresol výstrel. Z domu potom vybehol Divoký Bill a my sme sa dali na útek. Gordon a Wood však boli tiež zastrelení." Inou možnou príčinou sporu bola vraj žena, Sarah Shullová (neskôr nosila meno Kate Shell). Vôbec neoplývala krásou, na divokom západe však bolo žien ako šafranu, a medzi obidvoma mužmi došlo k rivalite. V každom prípade, správy o masakri sa šírili ako prérijový požiar a Hickokova sláva neporaziteľného pištoľníka nadobúdala gigantické rozmery. Možnosť, že mohlo ísť o zákernú vraždu, zostávala nepovšimnutá...

Idol žien

Divoký Bill bol pre mnohé ženy neodolateľný a už v časoch občianskej vojny (1861 - 1865) mal za sebou romancu s Indiánkou Mary Loganovou. Nárok na Hickoka si robila aj Calamity Jane, ďalšia rozporuplná, no nepochybne legendárna ženská postava divokého západu. Vraj mali dokonca spolu dcéru, tento fakt však nebol nikdy dokázaný. Navyše, Divoký Bill bol vraj šarmantný, 190 centimetrov vysoký muž, idol mnohých žien. Nosil dlhé vlasy (ako signál Indiánom, že nemá strach pred skalpovacími nožmi). Chodil oblečený ako dokonalý džentlmen, podľa najnovšej módy divokého západu a ženám vedel popliesť hlavy. Pritom Calamity Jane nebola v žiadnom prípade vzorom ženskej krásy, často pila a bila sa rovnako dobre ako chlap.

Ďalšiu lásku zažil Bill v podobe o 11 rokov staršej krasojazdkyne Agnes Lake Thatcherovej. Päť rokov sa usiloval  o jej ruku. Najprv ako pytač neuspel, no dočkal sa a bola svadba. Manželstvo im vydržalo 2 týždne - Bill sa zbalil a stratil sa v prérii.

Fanatik do zbraní

Ako správny pištoľník, aj Hickok bol fanatikom do zbraní. Na puzdrá (také známe z westernových filmov) si príliš nepotrpel, pretože podľa jeho názoru spomaľovali „tasenie", a preto kolty - s pažbami vykladanými slonovinovou perleťou - nosil zastrčené za opaskom nohavíc. Hickokovou najobľúbenejšou zbraňou bol revolver Colt Navy model 1851, kalibru 36, v tých časoch špičková zbraň.

Aj napriek legendám, ktoré sa šírili, Divoký Bill nebol ani superrýchly a ani superpresný - po divokom západe chodili muži, ktorí ho v streleckom umení ďaleko prekonávali. Navyše, výkony, ktoré vtedajší majstri podávali, by dnes nestačili ani na postup do okresnej súťaže. Hickok však všetkých porazil svojou chladnokrvnosťou a železnými nervami. Nezriedka - keď sa dozvedel, že ho nejaký chlap v bare ohovára - prišiel za ním a z očí do očí si problém vyjasnil. V drvivej väčšine prípadov sa to prekvapujúco zaobišlo bez krviprelievania. Hickok nikdy nestratil hlavu, a práve to ho robilo jednotkou.

Hickok podľa pamätníkov - aspoň v neskorších rokoch svojho života - nikdy nemal charakter zabijaka. Nezabíjal bezdôvodne a nekochal sa pohľadom na mŕtvolu ležiacu v kaluži krvi. Hickok vystrelil, pristúpil k obeti, aby sa uistil, že ho už nemôže ohroziť, a od tej chvíle ho jeho protivník už nezaujímal. Hickok strieľal vždy len Bill-H-gun.jpgv sebaobrane a v celom procese prestrelky mu šlo len o pôžitok zo strieľania, nie zo zabíjania. Na tomto mieste je potrebné zrušiť mýtu, vytvorený režisérmi westernov, o chlapoch s dvomi koltmi na opasku, jedným naľavo a druhým vpravo. Také niečo neexistovalo. Každý muž mal len jedno puzdro so zbraňou a pre prípad núdze podaktorí ešte nosili dobre ukrytú miniatúrnu jednoranovú pištoľ značky Derringer.

Nekompromisný šerif

Wild Bill Hickok mal povesť výnimočného strelca, bol chladnokrvný a mal elementárny zmysel pre spravodlivosť - tieto vlastnosti ho predurčovali, aby stál na strane zákona a zabezpečoval poriadok v niektorom meste ako šerif. Tak sa aj stalo - v roku 1869 prijal funkciu šerifa v meste Hays City. Ešte sa tam ani poriadne neohrial, už si ho vzala na mušku miestna pištoľnícka jednotka - výtržník a falošný hráč Jack Strawhan. Ten nekompromisne vošiel do baru, kde Hickok popíjal, a bez výstrahy tasil kolt. Bill bol však rýchlejší a prestrelil Strawhanovi hlavu. Neskôr sa Strawhanov brat rozhodol pre pomstu, skončil však rovnako.

Je pochopiteľné, že na post šerifa sa často dostali aj muži, ktorí balansovali na hrane zákona, ba dokonca ho často prekračovali aj v tomto úrade. Či už to bola spolupráca s bohatými a niekedy i bezohľadnými rančermi, skupujúcimi pozemky, alebo šerif iba demonštroval svoju moc nad obyvateľmi, ktorí z obáv o svoje životy „držali ústa a krok". Jedno je isté - Hickok ako šerif nezlyhal,  všade, kde pôsobil, sa významne pričinil o zavádzanie verejného poriadku.

Jedným z prostriedkov na zavedenie poriadku v meste bol zákaz nosenia zbraní. Verejnosť už v tom čase mala plné zuby prestreliek, pri ktorých pre zablúdené guľky zomierali aj nevinní, a okrem toho spojenie zbraň a alkohol veštilo iba smrť a výtržnosti. Hickok na tomto zákaze striktne trval a kriminalita v meste citeľne poklesla. Občas niekto tento zákon nerešpektoval, ako napríklad pištoľník William Mulvey, ktorého Bill poslal rafinovane do večných lovísk - Mulvey už mal Hickoka „na lopate" a mieril naňho revolverom. Divoký Bill vtedy zakričal na fiktívne postavy: „Aha, veď on je úplne opitý!", načo sa William obzrel (možno bol naozaj opitý), a to sa mu stalo osudným. Skončil s guľkou v hlave.

Vo februári 1870 však musel Hickok Hays City v chvate opustiť. Aj tu sa historické pramene rôznia, a preto si pripomeňme jednu z verzií. Do miestneho baru sa vraj prišli pobaviť vojaci z neďalekej pevnosti. Podgurážení alkoholom si začali Divokého Billa doberať a ten ich dal z baru vykázať, medzi nimi vraj aj Toma Custera - brata slávneho generála Georgea Armstronga Custera. Po chvíli sa však vrátili, aj s posilami z pevnosti. Okamžite došlo k pästnému súboju. Hickok dlho odolával presile, napokon ho však vojaci zrazili k zemi, a tak Divoký Bill použil poslednú možnosť - svoj preslávený kolt.  Zabil štyroch vojakov, zvyšok zbabelo utiekol a Bill sa dobitý a krvavý odplazil do bezpečia. Vedel však, že veliteľ pevnosti - slávny generál Sheridan - vydá rozkaz na jeho zatknutie, a preto okamžite Hays City opustil.

Herec a hráč pokru

Zaujímavou, ale rozpačitou kapitolou v Hickokovom živote bola jeho „herecká" kariéra v legendárnom BILL-H-town-old.jpgkočovnom cirkuse Wild West Show, ktorý patril jeho dávnemu priateľovi Williamovi Codymu alias Buffalo Billovi. Hickok sa dal zlákať, zrejme z úcty k priateľovi a povzbudený vidinou zárobku, do predstavenia Zvedovia prérie. Úlohu mal jednoduchú - v predstavení bez deja mal strieľať slepými nábojmi, „likvidovať" Indiánov a „oslobodiť" bielu zajatkyňu. V tom čase - písal sa rok 1874 - nebolo publikum podobnými predstaveniami ešte presýtené, stačila mu prítomnosť zálesáckych hviezd a zdalo sa, že všetko pôjde ako po masle. Divoký Bill však ako herec totálne prepadol. Jednoznačne nemal toľko talentu ako na streľbu. Na javisku pôsobil viac ako rozpačito, nedokázal zo seba dostať ani pár súvislých viet, a tak sa jedného dňa zbalil a odišiel čo najďalej, až do Black Hills, kde v tom čase práve objavili zlato. Všade, kde sa dolovalo zlato, sa hrával aj poker, a Hickok si zaumienil, že sa nebude zaťažovať kopaním zlata s neistým výsledkom, ale že si ho vezme pohodlnejšie - pri kartovom stole. V žiadnom prípade nebol zdatným pokrovým hráčom, ako ho glorifikujú niektoré historické pramene. Víťazstvá mu väčšinou priniesol rešpekt súperov k jeho povesti pištoľníka. Najprv pôsobil v meste Cheyenne, onedlho sa však presunul do mestečka Deadwood. Nebolo to vlastne ani mesto, len jedna ulica plná blata, pripomínajúca válov, ktorú lemovali bary, hotely a bordely. Slušných občanov žilo v Deadwoode ako šafranu, zákon tam totálne absentoval a vraždy, násilie či prepady vozov so zlatom boli na dennom poriadku.

V Deadwoode žilo veľa skrachovaných existencií, ale aj dosť boháčov, ktorých Bill v pokri často porazil, či už kartami, alebo koltom, a zhrabol peniaze.

KARTA MŔTVEHO MUŽA

Takto plynuli dni Divokého Billa Hickoka. V tom čase Siouxovia s Čejenmi zmasakrovali pri Little Big Horne Siedmu kavalériu generála Custera a táto udalosť (25. jún 1876) dlhé mesiace naplno zamestnávala verejnosť v Deadwoode, samozrejme, okrem zlata v Black Hills a osláv 100. výročia založenia Spojených štátov. Hickokova sláva bola v tieni týchto udalostí, navyše sa mu výrazne začal zhoršovať zrak. Z obáv o svoj zrak (čo by bola pre pištoľníka doslova tragédia) trávil čoraz viac času na ópiových seansách, často pil a pre niektorých bol už len svojím vlastným tieňom. Nikomu preto nenapadlo, že by ešte mohol mať nepriateľa ako za svojich divokých čias. A predsa... 2. augusta 1876 hral tridsaťdeväťročný Divoký Bill ako vždy poker, lenže v ten pamätný deň sedel prvý- a zároveň poslednýkrát z neznámeho dôvodu otočený chrbtom k dverám, a nie k stene, ako bolo jeho dlhoročným zvykom. Je to o to zarážajúcejšie, pretože už zopár dní mal tušenie, že čoskoro bude zabitý, s čím sa zveril aj svojmu najlepšiemu priateľovi Charliemu Utterovi. Ďalšími spoluhráčmi pri stole boli Carl Mann, majiteľ podniku a lodivod kapitán Massey. Hodiny ukazovali 16 hodín a 10 minút a hra naberala obrátky, keď spoza vedľajšieho stola vstal akýsi muž, odstrčil zopár prostitútok, nekompromisne Bill-H-town.jpgpristúpil k Billovi a z bezprostrednej blízkosti ho zozadu strelil do hlavy. Hickok bol okamžite mŕtvy. Vrahom bol Jack McCall - podľa niektorých pamätníkov škuľavý a mentálne zaostalý - ktorý podľa jednej verzie „hral" opilca, zvaleného na stole v kaluži piva a čakajúceho na svoju príležitosť. Druhá verzia hovorí, že McCall pricválal k saloonu, uviazal koňa, sebavedome vošiel dnu a hneď začal strieľať. Dvadsaťpäťročný McCall sa pred súdom bránil tým, že Hickok kedysi dávno zastrelil jeho brata, vďaka čomu ho súd oslobodil a spravodlivosti tak unikol. Nie však nadlho - neskôr sa opitý v pevnosti Fort Laramie chválil, že vraj žiadneho brata nikdy nemal a Divokého Billa zabil, aby sa stal slávnym. Súd v Yanktone tentoraz nemal zľutovanie a 1. marca 1877 McCall skončil na šibenici. V okamihu smrti držal Divoký Bill v rukách sériu kariet, ktorej sa odvtedy hovorí „Karta mŕtveho muža" alebo aj „Ruka mŕtveho muža". Aké to boli karty? Informácie sa aj tu rôznia: údajne to boli žaluďová a zelená osmička, žaluďové a zelené eso a guľová deviatka. Podľa iného zdroja to boli zelené a krížové áčko a 2 čierne osmičky. Nech je, ako chce, Hickok vtedy odohral svoju poslednú partičku pokru.

Večne živý

Divoký Bill Hickok je pochovaný na cintoríne v Deadwoode a jeho hrob je dodnes turistickou atrakciou, ktorá priťahuje návštevníkov z celého sveta. Hickok je stále živou legendou, námetom desiatok filmov či stoviek zošitových westernov a kníh. Prenikol aj do hudobného priemyslu - stal sa námetom textov piesní a jedna z najznámejších českých kapiel si dala podľa neho meno - Divokej Bill.

Čo je zo života Divokého Billa skutočnosť a čo výmysel? To už dnes neodhalíme. Hickok sa nikdy sám nechválil, robili to za neho iní. Odpovedal záhadne, diplomaticky a mnohoznačne, čím veľmi takticky podporil legendy, ktoré o ňom kolovali už za jeho života. Nech je, ako chce, Divoký Bill Hickok je pravdepodobne najslávnejším zo slávnych postáv divokého západu.

Ďalšie články s tematikou Divokého západu si môžete prečítať aj na autorovom blogu: http://bis.blog.sme.sk/

Hlavné správy

Minúta po minúte: V Česku vedie Babiš, extrémistov predbehla ODS

Česi rozhodli o smerovaní krajiny, voľby vyhralo s veľkým náskokom hnutie ANO.

Deň, keď padla aj Praha

Je zbytočné hovoriť o porážkach jednotlivých strán. V českých voľbách prehralo Česko.

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní