Michal žije na vozíčku. Nesťažuje sa, na osud nenadáva. Naopak, povzbudzuje iných. FOTO - AUTOR |
Michal Babeľa skončil druhý ročník na priemyslovke. Tešil sa na prázdniny. Hral futbal, volejbal, chodil plávať. A na handlovskej plavárni sa mu v júli 1995 zmenil život. Hlavou narazil na dno bazéna. Dolámal si krčnú chrbticu, piaty až siedmy stavec. Diagnóza znela hrozivo: úplné ochrnutie celého tela.
"Prvé dva mesiace som sa naozaj nehýbal, len som ležal. Podľa poškodenia miechy to takto aj malo zostať," hovorí dnes 27-ročný muž. Situácia sa však zmenila. Má ochrnuté všetky štyri končatiny, nohy úplne, no ruky čiastočne.
"Veľké šťastie som mal v tom, že som šiel z nemocnice do Kováčovej na rehabilitáciu. Ukázalo sa, že miecha nebola roztrhnutá, len stlačená. Začal som hýbať aj prstami na rukách."
Po návrate domov v štúdiu nepokračoval. Bolo by to zbytočné, zameriaval sa na silnoprúd. Na vozíčku by si uplatnenie nenašiel. Odišiel do Bratislavy, kde nastúpil do druhého ročníka bezbariérového gymnázia na Mokrohájskej ulici.
Prvý rok ho do školy vozil otec, počas prázdnin si Michal urobil vodičský preukaz. Pri vstupe do ďalšieho ročníka sa do Bratislavy priviezol sám. "Mal som špeciálne upravené auto, takže to bolo pre mňa jednoduchšie. Sám som sa naučil nasadnúť do auta, uložiť si doňho aj vozík."
Aj rodina sa musela hendikepu prispôsobiť. Zo siedmeho poschodia sa presťahovali na prvé, prestavali kúpelňu, toaletu. "Aj na vozíku sa dá žiť," povedali synovi. Vedeli, že to nebude jednoduché, no podržali ho v najťažších chvíľach a sú pri ňom dodnes.
Rovnako ako kamaráti. "To, že som zostal na vozíku, bol pre niektorých väčší šok ako pre mňa samotného. Človek sa s takým niečím nikdy nevyrovná, no musí to prijať." Chodí s nimi do podnikov, hrajú aj biliard. "Nikdy som sa nestretol s prehnanou ľútosťou. A tak je to správne," hovorí Michal.
Začal hrať stolný tenis. V Handlovej je členom stolnotenisového klubu, hráva súťažne so zdravými športovcami, je aj v klube pre telesne postihnutých športovcov.
Práve medzi nimi dosiahol Michal nejeden úspech. Pravidelne sa na majstrovstvách Slovenska umiestňuje do tretieho miesta. Mimoriadne si však cení druhé miesto z celosvetového turnaja v Piešťanoch a druhú priečku z nedávnych medzinárodných pretekov v americkom Las Vegas.
"Navštívil som už mnoho štátov, videl som kus sveta. Je to zvláštne. Pre ochrnutie som veľa stratil, no zároveň veľa získal. Ak by som neskončil na vozíčku, môj život by sa uberal iným smerom. Las Vegas by som asi nikdy nevidel."
Jeho snom je účasť na paralympijských hrách. Ak to nebude o dva roky v Pekingu, možno v roku 2012 v Londýne. A možno aj neskôr. Stolný tenis totiž aktívne hrávajú aj šesťdesiatnici.
Dovtedy chce mať Michal vlastnú rodinu a spokojný život. A v meste, v ktorom býva, by chcel dosiahnuť väčšiu bezbariérovosť. Hovoril o tom už s primátorom Handlovej Petrom Hromádkom.
"Je smutné, ak je v našom meste jedna pošta, do ktorej sa nemôžu vozičkári dostať. Musím mať človeka, ktorý má odo mňa splnomocnenie, aby mi mohol prebrať peniaze. No stalo sa, že bol v tom čase na dovolenke a ja som zostal mesiac bez peňazí. Poviete si, že existujú bankomaty. To áno. Ale všimli ste si, že sú pri mnohých z nich zbytočne jeden či dva schodíky?"
Na architektonickom riešení verejných budov či príprave sociálnych zákonov by sa podľa Michala malo podieľať ľudia, ktorí majú k vozičkárom blízko, vedia, čo potrebujú a aké prekážky musia prekonávať.
V Handlovej pripravujú nainštalovanie kamerového systému. Michal by chcel dosiahnuť, aby pri sledovaní kamier mohli sedieť práve vozičkári. Je to totiž jedna z prác, ktorú môžu zvládnuť.